1. retušérka. Detailná a precízna retuš je však dô-
ležitá, najmä pri fotení žien. Ale prirodzená,
ktorá ich nedeformuje alebo neodstraňuje
póry na pokožke.
Akovásovplyvniloprostredie,v ktorom
stevyrastali?
Narodila som sa v Bratislave, ale vyrastala
som v Stupave. Po desiatich rokoch sme sa
opäť presťahovali do bratislavskej časti Horský
park. Otec je z myjavských kopaníc z obce
Prašník. Je to krásny kút Slovenska, také moje
slovenské Toskánsko či Provensalsko. Detstvo
som trávila aj v Kežmarku, pod Tatrami, od-
kiaľ pochádza mama. S dedom som chodila
do hôr, zbierali sme maliny a čučoriedky.
Popritom mi rozprával, ako ho naverbovali
do vojny a poslali do Talianska. Bol vždy ve-
selý a vymýšľal si historky o tom, ako chodil
s Mussolinim na melón. Veľmi rád sníval a často
bol duchom neprítomný – bola to umelecká
duša. Túžil byť umeleckým kováčom, ale je-
ho rodina si to nemohla dovoliť. Pamätám si,
že bol veľmi elegantný. Aj do lesa chodil v saku,
v klobúku a navoňaný Pitralonom.
Ajvysteboliv detstvekreatívna?
Chodila som na klavír, na výtvarnú a rada som
modelovala sochy. Plánovala som ísť na kon-
zervatórium, ale prišla puberta a mne sa ne-
chcelo osem hodín denne cvičiť na klavíri.
Keďže som bola tvrdohlavá, presadila som si
gymnázium. Navyše, v tom čase sa hovorilo,
žeumenímsanedáuživiť.Vyštudovalasomteda
Ekonomickú univerzitu, ale nakoniec som sa
aj tak k umeniu vrátila.
Akábolacestaspäť?
Ťažká. Robila som PR a marketing vo veľkej
komerčnej spoločnosti v Prahe, kam som
odišla za partnerom. Popritom som diaľkovo
13magazínmagazín12
rozhovor
→
FotoPravda:ĽubošPilc
Spomenietesinasvojprvýzáber,
ktorýzarezonoval?
Fotka vznikla na dovolenke v Chorvátsku
pred trinástimi rokmi. Fotila som zrkadlovkou
na film svoju staršiu sestru, ktorá sa len tak
bláznila a bozkávala si vlastné koleno. Je veľmi
fotogenická a dlho bola mojím objektom. Tú
čierno-bielu fotografiu, ktorú som nazva-
la Sebaláska, som poslala do českej súťaže
Fotovideo. V kategórii portrét získala prvú
cenu za kreativitu.
Vašezáberyz cestovaniaa aktysútiež
čierno-biele.Farbavásruší?
Cestovné dokumenty, ktoré nepublikujem,
sú farebné. Väčšinou cestujem v lete, ktoré
je pestré, plné farieb, bolo by škoda to všetko
nezachytiť. Pri fotení New Yorku, naopak, sa
žiadala čierno-biela kombinácia. Použila som
ju aj pri fotodokumentácii zákulisia projektu
Slovenská renesancia. Vďaka nej zarezonoval
odkaz minulosti a odlíšil sa proces prípravy
od realizácie, ktorá je vo farbe. Čierno-bielu
fotografiu mám rada aj pri fotení aktov. Pone-
cháva objekt jasný, nezahlcuje ho zbytočnými
informáciami a pritom môže zostať tajomný.
Dnessaužnečarujev tmavejkomore,
alev počítači.Akoveľmiupravujetefotky?
Milujem najmä proces fotenia. Som taktiež
konštruktívny typ fotografa a príprava je pre
mňa veľmi dôležitá. Mám predstavu, no ne-
chávam si, samozrejme, aj priestor pre voľ-
nú tvorbu. Inak by ma mohla priveľká fixácia
na želaný výsledok zablokovať. Nezachraňujem
fotky retušou. Nebaví ma sedieť pri počítači
desať hodín, aby som odstránila chybu, ktorej
som mohla pri príprave predísť. Ak sa to stane,
radšej si to nafotím znovu. Som fotografka, nie
Vďaka portrétom je fotografka Petra Lajdová trochu
psychologičkou ľudských pováh, fotením aktov dvíha
sebavedomie svojim ženským objektom. Keď sa v jej hlave
zrodil nápad fotoobjektívom zachytiť čepce vydatých žien
a party slobodných dievčat, študovala archívy a s babkami
vo všetkých kútoch Slovenska vyťahovali z truhlíc a skríň
storočné pokrývky hlavy. Jej modelky nemajú typické
slovanské črty. Jedna pripomína Avatara, iná dielo
renesančného maliara.
Naše čepce
sú exotické
študovala v Bratislave. Neskôr, po návrate
do Bratislavy, som pracovala pre developer-
skú spoločnosť. Stále som však túžila robiť
niečo kreatívne a byť viac sama sebou. Mohla
somdopadnúťakodedko,ktorýcelýživotmožno
sníval aj o tom, čo sa mu nepodarilo, alebo som
si mohla ísť za svojím. Pohodlný život s pravi-
delným príjmom som v dvadsiatich šiestich ro-
koch vymenila za svet plný neistoty. Napriek
pochybnostiam, že fotografiu som neštudo-
vala a že zrkadlovku má každý druhý, som sa
začala živiť fotením.
Kedystezačalifotiť?
Mala som 21 rokov. Precestovala som Českú
republiku a zrkadlovkou na film som fotila
hrady, zámky a krajinky. Fotky sa páčili ľu-
ďom aj z umeleckej komunity a povzbudili ma,
aby som v tom pokračovala. Pridala som
reportáže, portréty a neskôr akty.
Prečostezačalifotiťakty?
Kamarátka sa rozhodla darovať svoje akty
priateľovi a nechcela, aby ju fotil muž. Bola to
taká hra s nahým telom. Má veľmi peknú po-
stavu a vznikli pekné fotografie. K nim sa ne-
skôr pridali ďalšie, už na zákazku. Pri niekto-
rých odvážnejších, s nádychom erotiky, do-
konca vzniklo podozrenie, že som inak orien-
tovaná, hoci som heterosexuálna. Tie už som
stiahla zo stránky. Vtedy som začala mať pocit,
že sa chcem posunúť aj niekam inam.
ČeskáherečkaEvaHolubovásapostavila
predobjektívfotoaparátusvojejdcéry
Karolínya nechalasavyfotiťbezmake-upu.
Tvrdí,žefoteniebolopreňuakopsycho-
terapia.Stetiežtakoupsychoterapeutkou
svojichklientov?
Pri fotení som zistila, že viem prežiť emócie
ženy, zároveň viem, čo priťahuje mužov. Ženy,
ktoré fotím, mi dávajú prednosť z rôznych dô-
vodov – sú vydaté, majú deti, nemusia sa predo
mnou hanbiť. Bývajú nadšené. Baví ich byť sa-
mými sebou, byť sexy. Nie raz sa mi po fotení
poďakovali, že získali lásku k svojmu telu aj
k duši, čím sa im zlepšil aj vzťah s partnerom.
To je psychoterapia alebo fototerapia, rozdá-
vanie krásy. Pre mňa ja krásne to, pri čom sa
usmievate, pri čom je vám príjemne, čo vo vás
vyvolá emóciu šťastia.
Čoakjeobjektfoteniazaseknutý?
Aj to sa stáva. Príde profesionálna modelka, ale
nie je to také, ako ste očakávali. Alebo príde
človek, ktorý pôsobil ako extrovert, a opak je
pravda. Vtedy je veľmi dôležitá komunikácia
pred samotným fotením aj počas neho. Keď
je to veľmi ťažký prípad, pozitívne manipu-
lujem. Začneme sa rozprávať o ňom, o nej –
čo robia, čo ich zaujíma, o ich živote alebo
jednoducho začnem hovoriť o sebe. Nahodím
tému a pri rozhovore sa medzi nami vytvorí
dôvera. Otváram možno aj skryté Pandorine
skrinky. Mojou úlohou je objekt uvoľniť, aby
bol prirodzený, aby sa cítil dobre. Pritom ho
režírovať a získať moment, ktorý splní oča-
kávania. Fotenie sa možno predĺži o hodinu,
ale to neprekáža. Fotografia je psychológia.
Jana Kollárová jkollarova@pravda.sk
Foto:PetraLajdová(3)
Parta Torysky, Spiš
Čepiec Tekov
Parta Vajnory