1. Vlad IV. "Tepeš"
1431 - 1477
Na východe Európy sa tiahnúce pohorie Karpát vymedzuje zároveň aj hranicu jedného
kniežactva s búrlivou históriou. Rozprestiera sa tu pohorie Fagaraš, najväčšie horstvo
rumunských Karpát, s dĺžkou vyše sedemdesiat kilometrov. Na jeho úpätí leží ešte aj dnes
ospanlivé mestečko Curtea de Arges, o ktorom by dnes nikto nepredpokladal, že v stredoveku
tu sídlili kniežatá. Pre svoj alpský charakter, ktorý pohoriu dodávajú ostré, dvetisíc metrov
vysoké, končiare a jagavá hladina mnohých jazier, dostalo pomenovanie Transylvánske Alpy.
Tento tichý a nenápadný kraj bol centrom kniežactva valašského. Tu prebiehali v 15. storočí
urputné boje valašských kniežat proti vojskám bojujúcim pod zástavami so znakom polmesiaca.
Od roku 1456 stálo na čele bojov proti Turkom v tomto kraji valašské knieža Vlad IV.
Stredovekých panovníkov ako on boli vo vtedajšej Európe na tucty. Jeho súčasníkmi boli veľkí
a významní panovníci: moldavské knieža Štefan I. Veľký (1457-1504), uhorský kráľ Matej
Korvín (1458-1490) a osmanský sultán Mohamed II. (1451-1481), o ktorých sa v školách
deti učia na hodinách dejepisu. Jeho skutočné meno sa spomína zriedka. Napriek tomu ho
poznajú milovníci hrôzostrašných príbehov na celom svete, predovšetkým vďaka Stokerovmu
románu z roku 1897. Írsky spisovateľ Bram Stoker (1847-1912), na ktorého mimoriadne
zapôsobil stredoveký príbeh o krutom vládcovi a hrdinskom bojovníkovi, pricestoval do
rodného kraja valašských panovníkov, aby zistil jeho pôvod. Pomiešal príbeh historického
vládcu s ľudovými povesťami o krvilačnom netvorovi a vytvoril tak nesmrteľnú postavu upíra
- záhrobného grófa Draculu.
Vlad IV. sa narodil v Sedmohradsku, v meste Sighisoara, v roku 1431. V roku, keď bola upálená
Jeanne D´Arc. Prišiel na svet ako následník trónu susedného Valašska, ktorého prvým
významným vladárom bol jeho starý otec Mircea. Éra križiakov síce už pominula, ale Vlada už
od siedmych rokov učili rytierskym cnostiam a povinnostiam vladára. Rímsko-nemecký cisár
Žigmund Luxemburský pasoval jeho otca Vlada III. za rytiera rádu Draka s titulom Draconarius
a právom nosiť zástavu s drakom. Ten začal používať titul "Dracul". Pre otca bolo
samozrejmosťou, že jeho syn prežije život ako rytier kresťanstva. V tom čase si to vyžadovala
nielen tradícia cti ale aj vojnové časy.
V stredoveku sa Rumunsko vyvíjalo v troch oddelených oblastiach: Sedmohradsko bolo od 11.
storočia súčasťou Uhorska, malé kniežactvá Valašsko a severnejšie ležiace Moldavsko boli od

2. konca 14. storočia nárazníkovými územiami pri vojenských stretnutiach Uhorského kráľovstva
a Tureckej ríše a dlho odolávali tureckej invázii. Vojaci osmanských sultánov nepoznajúc strach
sa víťazne valili do Európy. V roku 1453 postihla kresťanstvo veľká strata - padol
Konštantínopol a slávna Byzantská ríša sa ocitla v troskách. Aj sám Vlad sa stal zajatcom
Turkov. Dlhé štyri roky ho držali v zajatí ako rukojemníka a takto chceli zabrániť opakujúcim
sa útokom jeho otca. V zajatí sa stal svedkom vyberaným spôsobov mučenia a naučil sa pohŕdať
ľudským životom. Keďže syn kniežaťa Draculu bol zajatcom, stalo sa Valašsko ľahkou
korisťou pre Turkov. Odtiaľto podnikali výpravy do Uhorska a celej Európy. Podrobené
Valašsko volalo po záchrane.
V roku 1456, po rokoch zajatia a vyhnanstva, si Vlad IV. zasadol na kniežací stolec Valašska -
územia medzi Čiernym morom, Karpatmi a dolným Dunajom, známeho aj pod názvami
Muntenia, Transalpinia či Ugrovalachia. Korunovali ho v hlavnom meste Valašska, Tirgovišti.
Oslava sa konala, takisto ako za čias jeho otca a starého otca, vo veľkej sále hradu hlavného
mesta. Korunováciu sprevádzala kresťanská pompa. Prevažne odtiaľto riadil Vlad svoju ríšu.
Nový vládca musel čeliť tureckej armáde na vrchole svojej moci. Vďaka protitureckým
trestným výpravám sa stal národným hrdinom. Istý čas si v stredovekom svete valašské knieža
vážili ako rytiera, ktorého podporoval aj sám pápež, pretože úspešne bojoval proti nepriateľovi,
ktorý ohrozoval Európu.
V roku 1458 začal Vlad svoju výpravu, v dôsledku ktorej získal povesť neohrozeného križiaka.
Jeho udatnosť dokazuje aj jeden z prvých útokov na obrovskú tureckú presilu. S nepočetnou
skupinou odhodlaných jazdcov prepadol tábor samotného sultána, spôsobil mu veľké škody a
takmer ho zajal. Všetky jeho výpravy proti Turkom charakterizovali náhle útoky, neochvejná
odvaha a divoká, barbarská krutosť, ktorá privádzala do hrôzy tak nepriateľov, ako aj
spojencov. Pápež Pius II. požehnal počiatočné úspechy hrdinského rytiera, ale kým sa boje
skončili, snažil sa Rím aj celý civilizovaný svet držať od barbarského kniežaťa odstup. Lebo ak
sa Turci vyznačovali krutosťou, Vlad, po otcovi už nazývaný Dracul, ich o hlavu prevyšoval.
Nebral nikoho do zajatia. Údaje kronikárov hovoria o vyše dvadsaťtisíc odťatých tureckých
hlavách, rovnakom počte odrezaných uší a nosov. Spomínajú aj Vladov obľúbený spôsob
popravy - narážanie na kôl. Práve tento spôsob popravy mu priniesol prívlastok "Tepeš", čo
značí Narážač, Napichovač. Jeho meno vyvolávalo hrôzu v radoch tureckého sultána. Keď
Mohamed II. v roku 1462 napochodoval s vojskom k hlavnému mestu Tirgovište zhrozil sa pri
pohľade na tisícky tiel napichnutých na koly.

3. Na kole sa však mohli ocitnúť nielen Turci, ale aj domáci odporci, zahraniční vyslanci či
ktorýkoľvek z jeho poddaných. Skôr ako svoju pozornosť obrátil na pohanského nepriateľa,
chcel sa vysporiadať s vlastnými bojarmi, pretože si myslel, že ich rastúca moc ohrozuje
nezávislosť Valašska. Pozval ich teda na menšiu oslavu. Aj prišli, najvznešenejší šľachtici,
mysliac si, že mladý knieža im ponúka spojenectvo. S plnými pohármi oslavovali svojho
nového panovníka. Ale Vlad kul krutý plán. Svojej osobnej stráži prikázal, aby starých a
slabých odviedli na námestie hlavného mesta, kde ich jedného po druhom napichali na koly.
Jeho prvé obete ešte ani nedotrpeli, keď sa Vlad vybral s mladšími mužmi a ženami ku svojej
40 km vzdialenej pevnosti ležiacej v Karpatoch. Zajatci museli vytvoriť reťaz od riedy Arges
po hrad pri mestečku Curtea de Arges na úpätí Fagaraš. Podľa niektorých prameňov začal na
tomto mieste stavať už Mircea Starý. Vlad pokračoval v práci so svojimi urodzenými otrokmi.
Kým bola stavba dokončená, všetkých dvesto zajatcov zomrelo. Kto nezomrel od mrazu, toho
nastokli na koly alebo jednoducho ho zostrčili z Karpatských štítov.
Hrad pri Arges bol Vladovym obľúbeným miestom na začiatku jeho vlády. Chránilo ho
niekoľko sto ozbrojencov. Jeho steny posilnili tehlami, aby lepšie odolávali delostrelectvu
nepriateľa. V Argese si dvadsaťpäťročný vládca pravdepodobne v duchu premyslel budúcnosť
krajiny a svoju vlastnú. Plánoval, že vybojuje slobodu pre svoju vlasť aj s uhorským kráľom,
aj s tureckou ríšou. Slobodný národ by sa, podobne ako ostatné európske krajiny, mohol
povzniesť do renesančnej výšky. Ako vládcu nezávislého národa by ho aj európski politici brali
ako rovnocenného partnera. A Valašsko by sa konečne oslobodilo od svojich utláčateľov. Vlad
svoj plán opieral o hrady vyberajúce mýto, ktorých príjmy mali byť prameňom zásobujúcim
malé nezávislé kniežactvo. Obchodné cesty oblasti nechal strážiť s prísnosťou zákona, zlodeji
boli napichaní na koly. Stával sa tyranom, až sadistom. O päťdesiat rokov neskôr Florenťan
Nicolo Machiavelli vo svojom diele Vladár povzbudzoval európskych vladárov na používanie
rozumného násilia. Podľa niektorých pre túto časť knihy mal byť modelom Vlad Tepeš. Ale
sám Machiavelli sa nikdy neodvážil ísť tak ďaleko ako jeho údajný vzor.
V roku 1462 sa stal obeťou sprisahania. Turecká presila porážala jeho malé vojsko a jeho tvrdá
vnútorná politika mu znepriatelila veľmožov i saských obchodníkov. Po pomste túžiaci valašskí
bojari spolu s Mohamedom II. podporili jeho brata. Jeho hrad v Arges bol zbúraný a už nikdy
nebol obnovený. Vlad IV. utiekol so svojimi prívržencami do Brašova, kde bolo vojsko jeho
bývalého spojenca, uhorského kráľa. Rozhodnutie hľadať azyl u Korvína nebolo najšťastnejšie.
Uhorskému kráľovi sa mocný a nezávislý sused už dlhšie nepozdával a v nedôvere ho

4. podpichovali aj sedmohradskí Sasi, ktorí valašské knieža nenávideli potom, čo ich pripravil o
obchodný monopol. Korvín dal čoskoro po príchode Vlada IV. do okov. Väznili ho na
Vyšehrade, neskôr na Bude. Jeho meno bolo na Balkáne pojmom, preto mu v zajatí nič
nehrozilo. V tom čase začína byť osud kniežaťa nejasný a zahmlený.
Toto druhé zajatectvo trvalo dvanásť rokov. V roku 1476 bol Vlad IV. Tepeš prepustený na
slobodu, pravdepodobne na príhovor moldavského kniežaťa Štefana Veľkého. Dôvod bol
jednoduchý, boje s Turkami sa obnovili. S pomocou moldavského kniežaťa Vlad opäť zasadol
na kniežací stolec a čoskoro bolo Valašsko oslobodené spod tureckého vplyvu. Nie však nadlho.
V januári 1477 ho prepadol valašský bojar Laiota Basarab a Vlad IV. aj s dvesto moldavskými
vojakmi zahynul. Vraj jeho hlavu poslali sultánovi ako dôkaz, že knieža "Narážač" je naozaj
mŕtve.
Čoskoro po jeho smrti pisári uhorského trónu rovnako ako aj sedmohradskí Sasi začali šíriť
hrôzostrašné povesti o krvilačnom kniežati Draculovi. Vychádzali uhorské, nemecké i ruské
publikácie, ktoré zobrazovali jeho kruté činy proti bojarom. K legendám prispela aj poverčivosť
valašských sedliakov, ktorí dlho neverili, že naozaj zomrel. Naďalej si šepkali o ním
vykonaných nočných vraždách. Jeho postava pomaly splynula s nadprirodzenou bytosťou,
upírom. Príbehy o upíroch boli známe už dlho pred panovaním Vlada IV. Sedliaci si vešali na
dvere pletence z cesnaku a hroby obkolesili kolmi, aby netvorom vychádzajúcim z hrobu
zahatali cestu.
Telo štyridsaťpäťročného kniežaťa pochovali na ostrovčeku uprostred jazera Snagov neďaleko
Bukurešti. Ešte na vrchole svojej moci dal Vlad IV. na tomto neobývanom ostrove postaviť
kláštorný kostol, pravdepodobne aby odpykal svoje činy. Jeho jednoduchý hrob v budove je
však prázdny. Aké je vysvetlenie na záhadu prázdneho hrobu? Vykopávky v tomto storočí
neobjasnili všetko. V príbehu Brama Stokera sa nachádza výrok, ktorý by mohol byť
primeraným náhrobným nápisom pre krvilačné knieža a každého tyrana: "Upír nezahynie tak
ako včela, potom čo zabodla svoje žihadlo do obete. Jeho zločiny vyvolávajú nové zločiny, rastú
jeho sila a moc. Šíri sa zlo."

5. Portrét Vlada Țepeșa v plnej veľkosti v „Galérii predkov“ rodu Esterházyovcov, 17. storočie, hrad Forchtenstein